Simeonov chválospev

Simeonov chválospev (známy aj ako Nunc dimittis podľa začiatočných latinských slov) je kresťanská modlitba prevzatá z 2. kapitoly Lukášovho evanjelia. Tento chválospev tvorí spolu s Benedictus a Magnificat stálu časť dennej liturgie hodín. Je prednášaný aj na sviatok Obetovania Pána.

Text Nunc dimittis (vpravo) z rukopisu Prebohatých hodiniek vojvodu z Berry (15. storočie). Iluminátor Jean Colombe († 1493).

Biblický kontext

Modlitba vychádza z úryvku evanjelia podľa Lukáša (2, 29-32). Panna Mária a Jozef, Ježišov pestún, priniesli na 40. deň po narodení syna Ježiša do jeruzalemského chrámu, aby naplnili Zákon, keďže išlo o ich prvorodeného syna. Službu v chráme konal starý muž Simeon. Videl a spoznal, že dieťa je Izraelom a prorokmi očakávaný Mesiáš, a preto predniesol nasledovné slová:

Latinsky	Slovensky
Nunc dimittis servum tuum, Domine, secundum verbum tuum in pace, Quia viderunt oculi mei salutare tuum, Quod parasti ante faciem omnium populorum, Lumen ad revelationem gentium et gloriam plebis tuæ Izrael.	Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu."

Liturgické využitie chválospevu

Katolicizmus a anglikanizmus

Využitie hymnu

Simeonov chválospev sa radí spolu s Magnificatom a Zachariášovým chválospevom k evanjeliovým kantikám. V katolíckej liturgii je hojne rozšírený a využíva sa hlavne v dvoch oblastiach:

Sviatok Obetovania Pána

V kalendári sa 2. februára, na sviatok Obetovania Ježiša v chráme, slávnostne spieva Nunc dimittis počas vstupného sprievodu, pri ktorom veriaci držia zapálené posvätené sviečky. Chválospev je v tento deň v omši povinný, pretože vychádza priamo z udalostí, ktoré sa na tento sviatok slávia. Z praktických dôvodov (dĺžka procesie) sa často pridáva na záver chválospevu aj doxologická modlitba Sláva Otcu.

Liturgia hodín

Simeonov chválospev sa používa dennodenne počas kompletória (posledná modlitba pred spánkom) v liturgii hodín, pretože jeho text evokuje naplnenie, pokoj a odpočinok. Prednáša sa v latinčine alebo od druhého vatikánskeho koncilu aj v národnom jazyku. Rovnako ako ďalšie dva chválospevy prevzaté z Biblie je umiestnený na záver príslušnej časti liturgie hodín.

Protestantizmus

Spolu so Máriiným chválospevom (Magnifikat) a spevom Zachariáša je spev Simeona jedným z troch hymnov, ktoré sú spojené so žalmami z Nového zákona a sú začlenené do liturgie dňa. Keďže má text biblický pôvod, prirodzene sa zachováva aj v protestantských kostoloch, kde sa väčšinou používa počas pohrebov, na večeru Pánovu, na večerné bohoslužby a zriedkavejšie aj na pamiatku Ježišovej obriezky.

Byzantský obrad

Text hymnu sa používa dvakrát vo všetkých byzantských liturgických úradoch :

• pri vešperách, po apostiškách a pred modlitbami Trisagionu; nasledovaná krátko po konci modlitby predstavuje táto pieseň voľno od modlitieb na konci liturgického dňa.
• pri obrade predstavenia dieťaťa v kostole (nazývanom tiež Hypapante) krátko po krste (zvyčajne nasledujúci deň alebo bezprostredne po ňom, ak sa krst koná počas liturgie), potom sa kňaz vráti s dieťaťom v náručí ; prijatím chrámového obradu a slov proroka Simeona obrad prejavuje identitu novopokrsteného s Kristom.

Spomedzi troch novozákonných hymnov je Simeonov hymnus jediný, ktorý sa nečíta v deviatej óde matínov.

História a hudobné stvárnenie chválospevu

Pôvod

Starorímska pieseň

Liturgické využitie tohto chválospevu je veľmi staré. Potvrdzuje to fakt, že sa nachádza v jednom z rukopisov starorímskej piesne známej ako Graduál svätej Cecílie. Rukopis bol určite skopírovaný v Ríme v roku 1071. Táto pontifikálna pieseň, ktorá sa spievala v pápežovej kaplnke, sa však prenášala ústne, až kým karolínski mnísi nevymysleli neumy za účelom zaznamenania melódie. Vedci preto usudzujú, že starorímske hudobné stvárnenie je staršie ako gregoriánsky chorál, ktorý bol skladaný až od 8. storočia. V rubrikách bolo špecifikované jeho použitie: odpoveď pred ofertóriom v omši Očisťovania sv. Márie 2. februára. Spev bol ďalej zaznamenaný v inom rukopise z 12. storočia (uvedená ako antifóna Lumen ad revelationem). Keďže na sviatok Obetovania Pána neexistovala žiadna procesiová pieseň, bolo použitie chválospevu Nunc dimittis ustanovené veľmi skoro v Ríme. Na rozdiel od gregoriánskeho chorálu, ktorý bol vytvorený neskoro v karolínskom období, sa starorímsky chorál vyznačuje svojou podobnosťou s byzantským spevom.

Gregoriánsky chorál

Hymnus sa v podobe gregoriánskeho chorálu nachádza vo väčšine najstarších rukopisov v gregoriánskej zbierke. Melódia, ktorá sa dodnes používa, je prevzatá z melódie rukopisu Hartkerovho antifonára. V tomto rukopise, ktorý bol skopírovaný medzi rokmi 990 a 1 000, sú antifóny Nunc dimittis a Lumen ad revelationem nezávislé, ale na seba nadväzujúce. Vychádzajúc z najlepšieho rukopisu gregoriánskej antifóny v opátstve Saint-Pierre de Solesmes sa môžeme domnievať, že prepisovateľ v opátstve Saint-Gall správne opísal pieseň, ktorá bola dovtedy prenášaná ústne.

Tento dôležitý text zostáva uchovaný v mnohých starých rukopisoch v archívoch. Väčšina z týchto kníh naznačuje, že hymnus bol pôvodne vyhradený na sviatok Očisťovania Najsvätejšej Panny Márie (lat. Purificatio Mariæ). Liturgická hodina, keď mal byť text použitý, však nebola stanovená, takže sa mohla použiť buď počas matutína, ranných chvál alebo kompletória. Text sa využíval ako antifóna, ale niekedy aj ako responzórium. Ako chválospev sa teda vyskytoval predovšetkým v kláštornej tradícii, predtým, ako bola táto prax integrovaná do rímskeho obradu. Je potrebné poznamenať, že medzi rukopismi je dobrá jednotnosť textu aj melódie. To naznačuje, že pred vytvorením gregoriánskeho hudobného zápisu bol pôvodný starý nápev už zložený a tradovaný. (Táto črta neexistuje v neskorších skladbách, napríklad v hymnoch Tomáša Akvinského, ktoré poznáme v niekoľkých variáciách.)

Stredovek

Používanie v kláštoroch

Používanie chválospevu sa v stredoveku dobre ujalo, a to bez ohľadu na deň slávenia. V kláštoroch bol a kantika používaná nielen v modlitbe kompletória v nedeľu, ale tiež aj v týždni (v tzv. feriálnom poriadku), na konci a pred záverečnou modlitbou.

Simeonov chválospev bol a stále je sprevádzaný antifónou. Počas pôstu je to tradične antifóna Media vita in morte sumus. Druhou známou antifónou bola Sub tuum præsidium (Pod tvoju ochranu), ktorá sa recitovala alebo spievala počas kompletória na sviatok Presvätej Bohorodičky.

Procesia do vatikánskej kaplnky

V rozpore s praxou používania tohto chválospevu ako starorímskej piesne, ktorá nebola používaná počas procesií, sa zachoval z obdobia okolo roku 1510 rukopis neznámeho autora, podľa ktorého vyplýva, že sa počas procesie do vatikánskej kaplnky na sviatok predstavenia Ježiša v chráme spievalo Lumen ad revelationem a Nunc dimittis v 3- a 4-hlasnom prevedení. Kým Lumen ad revelationem bolo polyfonickou skladbou, Nunc dimittimus sa spieval na gregoriánsky nápev. Rukopis naznačuje, že pieseň sa začala spievať počas požehnania a rozdávania sviečok, čo potvrdzujú aj rímske misály, ktoré vyšli v tomto storočí. Rukopis ukazuje, že na rozdiel od dnešnej formy liturgie rímskeho obradu, v ktorej má miesto len Simeonov chválospev, sa pôvodne využívali dve striedavé antifóny pre procesiu v Svätej stolici (ktorej predsedal pravdepodobne pápež). Ďalšie diela, ktoré pojednávajú o tomto chválospeve, boli rukopisy z 15. storočia (napríklad Aosta) či diela Guillauma Dufaya.

Protestantská reformácia a protireformácia

Protestantská reforma samozrejme vyústila k značným odlišnostiam v kresťanskej liturgii. Pokiaľ však ide o chválospev Nunc dimittis, zostáva skoro bez zmeny, pretože ide o dôležitý biblický text v Novom zákone. Z toho dôvodu ho protestantizmus ani anglikanizmus nepotlačili. Anglikáni k tomuto chválospevu zachovávajú až do dnešného dňa veľkú úctu. Vo Veľkej Británii vytvorili obrovský repertoár mnohí britskí skladatelia.

Chorál Mit Fried und Freud ich fahr dahin („Odchádzam v pokoji a radosti“) je prekladom Nunc dimittis od Martina Luthera. Hymnus bol venovaný sviatku Očisťovania 2. februára, ktorý si luteráni zachovali ako náboženský sviatok. Stal sa tiež jedným z najdôležitejších chválospevov na sviatky mŕtvych (Sterbelied) a na pohreby.

Aj keď nejde o žalm, Ženevský žaltár obsahuje verziu biblického spevu Simeona, ktorú uviedol Clément Marot v roku 1543 a ktorú revidoval Valentin Conrart v roku 1677, pričom melódiu vytvorila Loys Bourgeois.

Hudobné stvárnenie od renesancie

Je potrebné poznamenať, že počas renesancie bol chválospev Nunc dimittis pretavený do veľkého množstva skladieb. Na jednej strane to boli motetá, ktoré zložili veľkí katolícki skladatelia v rámci protireformácie, ako napríklad Cristobal de Morales, Giovanni Pierluigi da Palestrina, Roland de Lassus. Posledný menovaný znásobil svoje kompozície v prospech kompletória vo svojich posledných rokoch. Na druhej strane, veľa britských hudobníkov a organistov zložilo vlastné hymny na koniec anglikánskych služieb.

Po renesancii zostala hudobná skladba skromná počas všetkých obdobiach baroka a klasickej hudby. Medzi jej skladateľmi je niekoľko významných hudobníkov. Išlo o skladby, ktorých ráz boli menej liturgický, pretože napríklad Giovanni Paolo Colonna, Henry Purcell či Gustav Holst komponovali svoje diela pre 8 hlasov. Symbolicky Charles Gounod, ktorý bol v emigrácii v Londýne, skomponoval svoje dielo v roku 1873 po násilnostiach vyvolaných v Paríži. Svoju Nunc dimmitis spolu s vlastnou verziou Magnifikátou predstavil verejnosti 9. novembra v londýnskej katedrále svätého Pavla. Neskôr, po druhej svetovej vojne, Benjamin Britten napísal špeciálnu kantátu Svätý Mikuláš, ktorá parafrázovala gregoriánsku melódiu a text v angličtine. V tejto kantáte ju svätý Mikuláš spieva v pokoji na konci svojho života, rovnako ako Simeon v evanjeliu.

Výrazné zmeny v hudobnej interpretácii chválospevu sa udiali v 20. storočí. Keďže pápež Pius X. zaviedol, aby sa tento chválospev spieval povinne v latinčine na gregoriánsky nápev, nové hudobné stvárnenia tejto kantiky sa veľmi nerozširovali. Zmenu priniesol Druhý vatikánsky koncil, ktorý umožnil, aby sa spievala/prednášala aj verzia v národnom jazyku. Tento posun postupna skoro vytlačil používanie latinského textu. Kvôli tomu bolo potrebné vytvoriť nové melodické stvárnenia, ktoré by rešpektovali charakteristiky slovenského jazyka. Posledným známym hudobným počinom, ktorý sa rozšíril v katolíckej cirkvi, je stvárnenie tohto chválospevu Stanislavom Šurinom.

Vitrážne okno v katedrále Saint-Front v Périgueux vytvorené Alfredom Gérentom. Scéna stretnutia Simeona s Ježišom.

Pozri aj

• Prezentácia Ježiša v chráme
• Liturgia hodín
• Sub tuum præsidium (Pod Tvoju ochranu)

Zdroj

Hudobný portál

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Simeonův chvalozpěv na českej Wikipédii a Cantique de Syméon na francúzskej Wikipédii.